Patrí medzi prvých pedagógov nášho gymnázia, ktorí písali históriu tejto školy. Vo svojom liste spomína...

Desať rokov uplynulo od mojej návštevy v rodnom meste Komárno pri príležitosti 50. výročia slovenského gymnázia. Milo ma prekvapila pozvánka: odosielateľka bola moja bývalá žiačka (jedna z mnohých) p. riaditeľka Alica Koczianová-Gličová, ktorej som bola zároveň aj triedna v školských rokoch 1957/59. Privítanie bolo srdečné! Známe i neznáme tváre, bývalí kolegovia, žiaci, absolventi, ktorí prišli spoločne osláviť jubilujúce gymnázium - svoju alma mater.

Patrím k tej generácii, ktorá stála pri kolíske novootvoreného gymnázia v meste s bohatou historickou minulosťou ležiaceho na sútoku Dunaja a Váhu.

Už pri spomenutí týchto dvoch riek oživujú sa moje spomienky na mladosť. Tu som prežila takmer polovicu svojho života v kruhu dobrých rodičov a dvoch súrodencov. Obdržala som vynikajúcu výchovu: ľudovú školu u rehoľných sestričiek a humanistické gymnázium na Ulici biskupa Királya - prvé sídlo gymnázia v Komárne. S obidvoma mojimi sestrami sme odchovankyne profesorov benediktínskej rehole a ich výchovy:

Po prelomovom roku 1945 pokračujem v slovenskom gymnáziu, kde maturujem s vyznamenaním v máji 1948. Ako budúca profesia prichádza do úvahy jedine pedagogická. Štyri roky štúdia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave som končila promóciou v septembri 1952. Mojou aprobáciou bola francúzština a dejepis. Z Nitry dostávam umiestenku do Komárna na slovenské gymnázium. S láskou ma uvítali moji bývalí profesori, nezabudnuteľný riaditeľ, profesor Ján Miškovic, prof. Vojtech Kovaľ a prof. Štefan Horváth. S francúzštinou som sa nemohla vtedy uplatniť, a tak som sa rozhodla svoju aprobáciu rozšíriť o jazyk slovenský diaľkovým štúdiom opäť v Bratislave. Neskôr sa mi predsa podarilo externe učiť francúzštinu dvakrát do týždňa v Hurbanove, tiež som učila slovenčinu v maďarskom pedagogickom gymnáziu pre výchovu učiteliek v materských školách. Kmeňovo som však patrila k JSŠ-ke.

Obdobie od roku 1952-1964, teda plných 12 rokov, patrilo rozhodne do veľmi intenzívne prežitej fázy - dnes už môžem povedať - môjho "dlhého" života. Snažila som sa nielen učiť, ale aj vychovávať mladých ľudí a verila som, že každý z nich sa stane človekom píšucim sa s veľkým Č. V odstupe rokov, keď pravidelne dostávam pozvánky na pomaturitné bankety, mám dojem, že sa moja snaha vyplatila a opätovala.

Tour d´Horizon môjho pôsobenia učiteľky, pedagóga v Komárne končím s veľmi peknými spomienkami na mladosť. Cesta, ktorá potom pokračovala do ďalekých krajín, bola žitá životom manželky, matky, aktívnej vedeckej pracovníčky v harmonickej jednote viery, lásky a nádeje.

Nebola kométou, ale stálicou

V školských záznamoch nášho gymnázia by ste márne hľadali meno Hany Hegerovej, tejto stálice na nebi česko-slovenskej populárnej hudby. Pravda, mnohí vedia, že Hana Hegerová sa hlási ku Komárnu, no menej je tých, ktorí poznajú jej občianske meno. Ak by ste zalistovali v publikácii, ktorú vydalo gymnázium pred desiatimi rokmi, zistíte, že na strane 63 sa nachádza zoznam maturantov, ktorí v roku 1950 absolvovali v triede profesora Vojtecha Kovaľa. Pod číslom 5 je uvedená Carmen Farkašová. Už onedlho po maturite ju najprv naše publikum, a neskôr aj v zahraničí spoznali pod umeleckým menom Hana Hegerová.

Iste nepoznáte mnoho žien s menom Carmen. Nanajvýš tú od Bizeta. Ale možno ani netušíte, že existuje ešte aspoň jedna vám známa - Hana Hegerová. Niektorí priatelia ju dodnes oslovujú Carmen. Hovorí sa, že človek má taký osud, aké má meno. Je to tak aj v prípade Hany Hegerovej? Určité paralely medzi životom tejto Carmen a tej Bizetovej vystopovať môžeme - obe mali jednu ohromnú lásku - jedna Josého a druhá spev.

Hana Hegerová v knihe "... a láska klečí na hrachu" o sebe píše:

"Som Slovenka so všetkým, čo k tomu patrí, ale v Prahe som začala, v Prahe som sa stala speváčkou. Mám tunajšie občianstvo a nemám z toho zlé svedomie, pretože som tu pracovala, ako mi sily stačili. ...Ja som v podstate "Rakúsko-Uhorsko". Vo svojom pôvode mám všetko. Jeden starý otec je Slovák, druhý Maďar a jedna babička bola Nemka. A mám podozrenie, či sa tam nezatúlal nejaký Talian. A navyše si o sebe myslím, že som Ázijka. V tom mišungu, v tej zmesi, z ktorej som vznikla, je veľmi určujúca nejaká vetva, ktorá "ide" z Ázie. ...Celé to ázijské myslenie je mi blízke."

"Asi musím mať nejaký dar od Pána Boha - inak by som nebola tam, kde som. Ale určite nie som iba talentovaná, ako by mnohí ľudia predpokladali. Mojou zásluhou snáď je, že som taká, aká som. Ješitná, ale aj pracovitá. Teraz to trochu zľahčujem, ale čo s tým človek narobí: nič. To je osud..."

I keď Hana Hegerová sama tvrdí, že sa považuje za herečku a že svoje herecké mindráky zakrýva pesničkami, je nad slnko jasnejšie, že s tým, kam ju osud zavial, môže byť spokojná, pretože ako herečka by takéto úspechy nedosiahla. Bola by jednou z mnohých, ale ako šansoniérka bola a je široko-ďaleko jediná. A tiež jedinečná.

Napriek všetkým peripetiám, ktoré jej priniesol život, jedno jej zostalo - verné obecenstvo. Kým sa na popredných miestach mnohé umelkyne objavovali a po odznení prvého hitu opäť strácali, Hana Hegerová rok čo rok zostávala na svojom mieste. Nebola kométou, ale stálicou. Hviezdou Večernicou.

Profesor Pavol Lukáč absolvoval gymnázium v Komárne v roku 1953. V štúdiu pokračoval na MFF UK v Prahe, kde promoval v roku 1959 a získal diplom v odbore Fyzika pevných látok. Zostal tu pracovať ako asistent, neskôr ako odborný asistent a od roku 1981 ako profesor. V roku 1966 sa stal kandidátom vied (CSc), o sedem rokov neskôr docentom fyziky MFF UK Praha, o ďalších osem rokov získal titul doktor vied (DrSc.) na tej istej fakulte. Ako ocenenie vedeckej a pedagogickej činnosti mu bol udelený titul Doctor honoris causa (Dr.h.c.). V rokoch 1985-1990 bol dekanom MFF UK v Prahe.

Jeho vedecká činnosť je veľmi bohatá. Vo vedeckej práci sa zameral predovšetkým na skúmanie procesov, ktoré vedú k spevneniu zliatin. Získal mnoho originálnych výsledkov, ktoré prispeli k objasneniu základných mechanizmov deformačného spevnenia a so spolupracovníkmi vypracoval modely, ktoré vysvetľujú tvárnenie kovových materiálov. Jeden z týchto modelov je používaný v priemyselnej výrobe. Jeho vedecká aktivita bola ocenená Štátnou cenou v oblasti vedy za objasnenie spevnenia hexagonálnych kovov (1983), Humboldtovou vedeckou cenou, ktorá sa v SRN udeľuje významným zahraničným vedcom (1995), Cenu ministra školstva a zlatú medailu za najlepšiu vysokoškolskú učebnicu (1994), Zlatú medailu Masarykovej univerzity (1985) a ďalšie.

Ako člen spolupracoval a spolupracuje v redakčných radách týchto časopisov: Kovové materiály, Materials Sience Forum, Acta Universitatis Carominae, Materiálové inžinierstvo, Europhysics Letters. Bohatá je i jeho zahraničná spolupráca, projekty a v neposlednom rade jeho pedagogická činnosť na Katedre fyziky kovov, MFF UK v Prahe, kde okrem prednáškovej činnosti (ktorá sa netýkala len prednášok v domácom prostredí, ale i v zahraničí: Rusko, Holandsko, Nemecko, Poľsko, Maďarsko, Bulharsko, Rakúsko, Anglicko, Francúzsko, Taliansko, Belgicko, Švédsko, Izrael a India) bol aj vedúcim veľkého počtu študentov - diplomantov a doktorandov.

Aktívne sa zapája do organizovania vedeckej a vedecko-spoločenskej činnosti, čoho dôkazom je aj členstvo vo výbore Českej spoločnosti pre nové materiály a technológie či podpredsedníctvo Českej spoločnosti pre náuku o kovoch.

Na záver motto, ktorým sa v živote riadi: "Nulla dies sine linea."

Profesor Peter Lukáč absolvoval gymnázium v Komárne v roku 1956. V štúdiu pokračoval na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde študoval odbor vysokofrekvenčnej a vákuovej fyziky. Po ukončení štúdií sa stal odborným asistentom fyziky. Medzitým v roku 1965 získal titul RNDr.; šesť rokov bol externým ašpirantom v experimentálnej fyzike so zameraním na fyziku nízkoteplotnej plazmy (čo sú napr. výboje v žiarivkách, zváracom oblúku, blesky, iskry a pod.). Kandidátsku prácu obhájil v roku 1969 a získal vedeckú hodnosť kandidáta vied (CSc). Po obhajobe odišiel na ročný pobyt na Univerzitu v Londýne (Royal Holloway College), kde pracoval na podobnej problematike.

V roku 1975 bol menovaný a ustanovený za docenta na Prírodovedeckej fakulte UK. V roku 1987 obhájil doktorskú dizertačnú prácu (DrSc.) na tému "Štúdium disociatívnej rekombinácie a vybraných reakcií zhasínajúcej plazmy inertných plynov". Dňa 1.2.1989 bol vymenovaný za vysokoškolského profesora v odbore "fyzika plazmy". Výsledky svojej vedeckej práce zverejnil v odborných publikáciách (21 samostatných a viac ako 80 prác v spoluautorstve) publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch z medzinárodných konferencií. Jeho práce vzbudili pozornosť aj v zahraničí.

Okrem knihy "Netesnosti vákuových aparatúr" publikoval aj päť vysokoškolských textov. Dostal pozvanie na krátkodobé pobyty na viaceré univerzity v zahraničí (Nemecko, Anglicko, Francúzsko, Švédsko, Taliansko, Poľsko, Rusko a ďalšie), ako aj na dlhodobejší pobyt na Univerzitu v Innsbrucku. Vyskúšal okolo 3000 študentov, vyškolil 12 doktorandov, podieľal sa na organizovaní 15 medzinárodných sympózií a dvoch európskych konferencií. "Czechoslovac Journal of Physics", "Pokroky matematiky, fyziky a astronómie", "Acta Physica Universitatis Comenianae" - tak aj v pozadí týchto vedeckých časopisov môžete hľadať jeho osobu. Je tiež členom Vedeckej rady Fakulty matematiky, fyziky a informatiky UK, predsedom komisií pre obhajoby DrSc. prác, PhD. prác, predsedom inauguračných a habilitačných komisií, avšak týmto sa jeho bohatá činnosť ani zďaleka nekončí. Spomeňme už len jeho členstvo v komisii pre fyzikálne vedy grantovej agentúry VEGA pri MŠ SR.

Narodila sa v malej dedinke Čechy v okrese Nové Zámky. Stredoškolské štúdium ukončila na Gymnáziu v Nových Zámkoch v roku 1954. Keďže sa chcela stať učiteľkou, prihlásila sa na Fakultu spoločenských vied Vysokej školy pedagogickej v Bratislave, ktorej štúdium ukončila v roku 1958 v odbore ruský jazyk.

Prvým a jediným pôsobiskom pani profesorky Alžbety Vágóovej sa stalo Gymnázium v Komárne. Tu strávila za katedrou tridsaťštyri rokov a k maturitným skúškam doviedla osem tried. Spomíname si na ňu ako na prísnu, ale láskavú učiteľku, ktorá dokázala oceniť a pochváliť každý náš krôčik k znalosti ruského jazyka. Za ťažisko svojej práce vždy považovala prácu triednej učiteľky. Tu našla priestor pre rozhovory so žiakmi, mohla pomôcť mladej duši, poradila, ako ďalej. Po rokoch s vďakou spomínajú jej bývalí žiaci na chvíle strávené na hodinách nielen ruského jazyka, ale hlavne triednických hodín.

Gymnázium zasiahlo do života pani profesorky Vágóovej nielen profesionálne, ale aj súkromne. Tu spoznala v septembri 1960, po návrate z chmeľovej brigády, svojho životného partnera, kolegu, pána Zoltána Vágóa. Pána profesora si určite mnohí pamätajú ako usmiateho matematikára a fyzikára, ktorý sa dokázal s úsmevom preniesť nad všetky nechápavé pohľady.

Z už štyridsiatich piatich rokov spoločného života, vyše tridsať rokov manželia Vágóovci zosúlaďovali svoje pracovné povinnosti so súkromným životom. Vychovali tri deti, majú troch vnukov. Dnes už len spomínajú na rušný chod svojho plodného života. Učili žiakov denného aj večerného štúdia, starali sa o deti, o domácnosť a po večeroch opravovali spolu písomné práce z ruského jazyka a matematiky.

Dnes sa tešia zo spoločnosti svojich blízkych, venujú sa vnúčatám, záhradke pri rodičovskom dome, občas prehodia pár slov s bývalými kolegami, žiakmi. Vyslovujem im obdiv a uznanie, prajem im veľa zdravia, lásky a teším sa na každé stretnutie s nimi.

60-tka v živote človeka je veľkým medzníkom. I preto spomínam na tú moju veľmi rada. Oslávila som ju v kruhu rodiny a priateľov. Boli to milé stretnutia s mojimi najdrahšími.

Podobne vnímam 60-tku nášho gymnázia, pretože táto škola hrá v mojom živote rovnako dôležitú úlohu. Veď za tie dlhé roky sa stala mojou druhou veľkou rodinou. Pred 45 rokmi, ako absolventka vysokej školy, som sem nastúpila ako učiteľka. Prijal ma (dnes už nebohý) riaditeľ Eduard Šebo, ktorý viedol náš prevažne mladý kolektív celých tridsať rokov, a na ktorého i dnes s úctou a láskou spomíname.

Počas mojej pedagogickej kariéry som ako triedna učiteľka odprevadila do života absolventov deviatich maturitných tried. S mojimi žiakmi som zažila veľa krásnych chvíľ či na hodinách geografie, hodnotných exkurziách po našich regiónoch, či na turistike, kde žiaci spoznávali našu vlasť, krásy jej prírody, jej históriu. Boli to najkrajšie roky môjho života a teším sa, že ešte trvajú.

Spomínam na stovky mojich maturantov a som rada, že mnohým sa splnili ich životné túžby a želania. Život má však aj iné stránky, nie všetci dosiahli svoj cieľ, ale teší ma, že sú z nich čestní a dobrí ľudia. Každému nemôžem potriasť rukou, zaželať všetko dobré, alebo povzbudiť v ťažkých chvíľach, preto touto cestou všetkým mojim žiakom - od roku 1960 až doteraz - prajem veľa zdravia, trpezlivosti, tolerancie a veľa lásky v osobnom živote.

Ich a mojej škole do ďalšej 60-tky prajem veľa úspechov.

Prečo práve ja?

Som absolventkou jubilujúcej školy - vtedajšej Jedenásťročnej strednej školy sídliacej na Pohraničnej ulici 9. Po ukončení štúdia na FiFUK som nastúpila (na umiestenku) ako začínajúca učiteľka už na SVŠ (stredná všeobecno- vzdelávacia škola - predchodkyňa gymnázia), ktorá sídlila v terajšej budove, kde pôsobím dodnes.

A tak môj celý profesijný život je spätý s touto školou, s týmto prostredím. Snáď aj preto sa mi bude ťažko odchádzať...

Okrúhle výročie mojej školy ma primälo zamyslieť sa, možno aj bilancovať. A bolo by čo, ale ponúkam radšej letmé spomienky. Spomienky na krásny kolektív mladých pedagógov, ktorí zanietene vstupovali medzi svojich o niečo mladších žiakov, aby rozdávali nielen vedomosti, ale i optimizmus, nádej, vieru...

Naše snaženia presahovali mieru vyučovacích hodín, pretože chodby školy spestrovali hlasy často až do večera. Či to bol nácvik divadla, príprava recitátorov, zasadanie redakčnej rady školského časopisu, príprava programu na stužkovú slávnosť a pod....

A bolo nám krásne a veselo. Vytvárali sme jednu veľkú rodinu, ktorú nám závideli mnohí tí, ktorí prichádzali medzi nás, najmä počas maturitných skúšok.

Spomínam na každoročné rozlúčky s našimi maturantmi, keď máloktoré oko, najmä nás učiteľov, ostalo suché. Vyprevádzali sme ich do života úprimnými radami a prianiami úspechov a tých bolo dosť. Veď táto škola sa môže popýšiť mnohými absolventmi, ktorí patrili a patria k významným osobnostiam nášho verejného života. O mnohých sa píše i v tejto publikácii.

A čo na záver? Pre mňa bola i je táto škola skutočnou alma mater a prajem jej do ďalších rokov veľa múdrych, pracovitých, zdravo sebavedomých žiakov a vždy dobrú atmosféru, ktorá je nevyhnutná k takej náročnej a plodnej práci, akou je práca pedagógov.

P.S.

Už na počiatku mojej pedagogickej kariéry som sa snažila riadiť výrokom J. A. Komenského: "Žiak nie je nádoba, ktorú treba naplniť, ale pochodeň, ktorú treba zapáliť."

Cítila som však, že "zapaľovať" môže len ten, kto sám horí...Ale nebolo to vždy ľahké, ba dnes je to stále ťažšie. I preto končím tak prozaicky výrokom neznámeho autora: "Nezáviďte učiteľom prázdniny, je to čas, keď sami seba presviedčajú, aby z tejto profesie neutiekli."

Študovala na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave - katedra mikrobiológie.

Od roku 1968 pracovala na PF UK ako učiteľka a vedecká pracovníčka na katedre zoológie. Zaoberala sa histológiou a cytológiou. Skúmala karcinogénne živočíšne bunky a vplyv vodného prostredia na bunky a tkanivá. V tejto oblasti pripravila aj desiatky diplomantov a doktorandov. Absolvovala prednáškové pobyty v cudzine - v Indii a USA (Los Angeles).

Po skončení Stavebnej fakulty SVŠT v Bratislave v roku 1974 sa vrátil do svojho rodného mesta, kde začal pracovať vo svojom odbore najprv ako projektant a od roku 1981 až do roku 1990 bol podpredsedom Mestského národného výboru v Komárne, kde mal na starosti investičnú výstavbu mesta a jeho rozvoj. Zároveň sa venoval rýchlostnej kanoistike, počas stredoškolských štúdií bol juniorským reprezentantom ČSSR.

V roku 1979 bolo pod jeho vedením postavené na tú dobu veľmi moderné stredisko kanoistiky pri rieke Váh, ktoré bolo znova pod jeho vedením v roku 2002 zrekonštruované na jednu z najmodernejších športových lodeníc v Európe.

Najväčšie úspechy dosiahol ako tréner a od roku 1988 až do dnešných dní malo Komárno v rýchlostnej kanoistike zástupcu na olympijských hrách. Jeho zverenci získali doteraz:

• 7 titulov majstrov sveta (Attila Szabó, Richard Riszdorfer, Michal Riszdorfer, Erik Vlček, Juraj Bača)
• 1 bronzová medaila OH 2004 Atény

Aj jeho pričinením Kajak & kanoe klub v našom meste patrí medzi špičku na Slovensku a šíri dobré meno nášho mesta.

Škola pripravila do života tisíce absolventov. Mnohí z nich preslávili naše mesto v umení, športe, vede, alebo inak. Väčšina ostatných, i keď nie sú slávni, dosiahli svoje osobné úspechy, vyštudovali vysoké školy, uplatnili sa v profesionálnom živote, stali sa z nich dobrí odborníci a svojím spôsobom sú populárni v najbližšom okolí. Škola tak vychovala mnoho dobrých ľudí a aj poniektorí z tých, ktorí niekedy v školských laviciach pôsobili ako nespratníci, neskôr sa uplatnili veľmi dobre.

V archívoch Gymnázia v Komárne sa nachádzajú informácie o významných udalostiach, ľuďoch, výročiach. Škola počas svojej existencie mala vplyv na celé generácie, pretože v jej laviciach sedeli naši otcovia a tiež naše deti.

Patrím práve k takejto generácii, pretože sme maturovali na gymnáziu celá rodina, vrátane môjho manžela a detí. Nechcem však teraz spočítavať všetkých absolventov môjho príbuzenstva, i keď výsledok by bol zaujímavý a dopracovali by sme sa k úctyhodnému číslu. Predsa len chcem spomenúť jeden rekord. Som presvedčená, že gymnázium počas celej jeho existencie nenavštevovala tak početná rodina ako naša. V roku 1960 tu maturoval môj otec Vincent Kaňka, a potom sme nasledovali my, jeho deti - v roku 1965 Anna Kaňková-Strapková, v roku 1970 Darina Kaňková-Zernováczová, o rok neskôr ďalšia moja sestra Eva Kaňková-Baxová, v roku 1979 Viera Kaňková-Tóthová a napokon v roku 1982 naša najmladšia sestra Renata Kaňková-Melicheríková.

Všetky sme zmaturovali s vyznamenaním a neskôr sme ukončili vysoké školy. Vlastne neviem: Je to zásluha školy, alebo iba naša? Jednoznačne škola mala vplyv na to, že sme sa postupne rozhodovali po ukončení ZŠ pokračovať práve tu. Dnes sú spomienky na štúdium vďačnou témou pri našich rodinných stretnutiach. Naviac je to téma vítaná a spoločná, lebo nie je cudzia ani mojim deťom, pretože, ako som spomenula, tiež vyšli z tých istých lavíc.

Záhadou pre mňa ostáva, že po toľkých rokoch, keď sa stretávame s bývalými profesormi, oslovujú ma menom a pamätajú si po mene a priezvisku aj iných mojich spolužiakov, pamätajú si spolužiakov mojich sestier a aj mojich detí. Ako je možné, že sú schopní nezabudnúť mená toľkých ľudí? Možno je to tým, že svoju prácu - aspoň za mojich čias - mali radi.

Verím, že Gymnázium v Komárne aj dnes dáva svojim absolventom to najlepšie!

Viackrát som musel meniť plány, ale neľutujem

Naše gymnázium v tých časoch bolo miestom, v ktorom štartoval gymnaziálny 4-ročný systém. Priznám sa, boli sme trošku skleslí z toho, že namiesto 3-ročnej strednej všeobecno-vzdelávacej školy sme išli do 4-ročného gymnázia, ale zároveň to pre nás bolo niečo ako pocta. Nakoniec sme všetky tieto zmeny prežili aj vďaka tomu, že sme boli v triede dobrá partia. Náš ročník bol veľmi silný a myslím si, že v našej triede boli veľmi úspešní absolventi.

Pôvodne ma vybrali ako adepta na vojenského pilota, na čo som sa roky pripravoval. V tých časoch bol v armádnych vysokých školách prísny výber uchádzačov, požadovali talent, vynikajúci zdravotný stav a fyzické schopnosti. Týmto kritériám Vysokej vojenskej leteckej školy v Košiciach som vyhovoval už v treťom ročníku gymnázia a čakal som už len na maturitu. Medzi tretím a štvrtým ročníkom som prekonal autonehodu. Moje plány o kariére vojenského pilota sa rozplynuli. Niekoľko mesiacov som ležal so zlomeninami chrbtice, ľavú nohu som mal na tri kúsky, mal som zlomených osem rebier, robili mi trepanáciu lebky, mal som roztrhané pľúca a doslova odtrhnuté ľavé rameno. Prvý polrok maturitného ročníka som absolvoval externe vo vozíku a na barlách. Veľkej časti učiva som sa musel venovať samoštúdiom a bol som rád, že som zmaturoval v riadnom termíne a nemusel som prerušiť štúdium. Po maturite som nepokračoval na žiadnej vysokej škole. Moja vytúžená vysoká škola sa mi rozplynula a na inú som nemyslel.

Najprv som nastúpil do bývalého Hydrostavu a odtiaľ do Koženej galantérie. Absolvoval som Fakultu ekonomiky riadenia výrobných odvetví Vysokej školy ekonomickej v Bratislave a následne odbor inžinierske staviteľstvo Stavebnej fakulty Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Z Koženej galantérie ma zlanárili do Jednotného roľníckeho družstva v Hurbanove, kde som sa podieľal na vytvorení tamojšieho Agrokombinátu a stal som sa jeho ekonomicko-obchodným námestníkom.

V máji 1990 som vytvoril prvú akciovú spoločnosť Real Kontrakt, v tom čase na Slovensku prvý neštátny podnik zahraničného obchodu. Bola to pre mňa obrovská výzva. Spoločnosť mala päť divízií, obchodovali sme s mnohými komoditami, mali sme vlastnú kamiónovú dopravu, vytvorili sme ďalšie finančné akciové spoločnosti, úspešne sme zriadili leasingovú spoločnosť. Potom sme sa zapojili do kupónovej privatizácie, nakoniec vznikla firma so zameraním na pohonné hmoty, a tá sa potom rozdelila na dve. Jedna z nich bola predchodcom spoločnosti Dunaj Petrol Trade, ktorá dnes stojí na čele holdingu. Tvorí to už dosť veľký konglomerát. Zhruba dve percentá príjmov štátneho rozpočtu plynú z činnosti, ktorou sa zaoberáme.

V Komárne na Dunaji sme vybudovali petroprístav, ktorý zásobuje 25 percent celého slovenského trhu a strategicky má kapacity na to, aby v prípade potreby dokázal prijímať 80 až 90 percent zásielok tak, že energetická bezpečnosť štátu môže byť pokrytá. V Komárne robíme všetky operácie - vyvážame, dovážame, prekladáme, nakladáme. Len tak na porovnanie - je to multifunkčný prístav, supermoderný. Bratislavský je len na vývoz produktov Slovnaftu, je zastaraný. Nerád by som o tom hovoril do hĺbky, ale za zmienku to stojí. Naše ďalšie aktivity smerujú aj do Bratislavy...

Dodnes vravia o nás, že sme nezabudnuteľný ročník športovcov

Ak spomínam na gymnázium, tak v prvom rade sa mi vracajú spomienky na športovanie. S dobrou partiou spolužiakov sme sa mu venovali skutočne s veľkým zápalom - Ctibor Schulcz, teraz pracuje ako záchranár Rýchlej zdravotníckej pomoci, neurológ MUDr. Jozef Samson, nebohý Štefan Križan, gynekológ MUDr. Ján Baláž, Paľo Raučina, Ing. Ján Helbich, ten má v Prievidzi svoju firmu, RNDr. Karol Havetta, Roland "Goďo" Loydl - to bolo jadro, ktoré sa podľa potreby dopĺňalo ďalšími športovcami.

Ja som závodne hral basketbal, dokonca som sa dostal do reprezentačného mužstva, pendloval som súbežne medzi dorasteneckou ligou a mužskou ligou. So spolužiakmi sme boli dorasteneckými majstrami vtedajšieho Česko-Slovenska i Slovenska. Úroveň basketbalu v tých časoch bola u nás vyššia ako teraz, to si dovoľujem tvrdiť na základe toho, že dodnes sa "motám" okolo basketbalu.

Ak hovorím, že sme športovali, tak mám na mysli, že sme sa venovali mnohým športom. Náš gymnaziálny ročník bol tak silný, že sme boli majstri Slovenska v atletike, majstri kraja v hádzanej, hrali sme futbal, skrátka všetky možné športy a navyše, ako sa hovorí, na plný plyn. V tom čase v rámci Slovenska i kraja naše gymnázium vždy niečo znamenalo. Mali sme na to tie najlepšie možnosti, aj zásluhou môjho otca, vtedajšieho riaditeľa gymnázia, ktorý bol veľkým športovým fanúšikom, venovali sa nám telocvikári, a na druhej strane k tomu určite prispelo aj to, že sme pravidelne trénovali, väčšinou basketbal. Ale nerobilo nám problém zabojovať aj v atletike. Dá sa povedať, že sme takmer denne trénovali. V tom čase neexistovali žiadne individuálne študijné plány pre športovcov. Skrátka, to, čo sme zameškali počas športovania, museli sme v krátkom čase zvládnuť "za pochodu".

Priateľstvá zo školských čias pretrvali až doteraz, o čom svedčia pravidelné pomaturitné stretnutia s hojnou účasťou, zhruba 85 až 90 percent. Okrem toho sa často stretávame aj na športových podujatiach.

Na gymnáziu som sa dlho rozhodoval medzi chémiou a medicínou. V rodine sme síce nemali žiadneho lekára, ale mne sa vždy páčila práca chirurga. Tak som si to vysníval a našťastie, vyšlo to. Po čase som absolvoval dve atestácie a tretiu - nadstavbovú z onkológie. Veľmi skoro som začal operovať, za čo vďačím vtedajšiemu primárovi MUDr. Baštrnákovi - dôveroval nám, a aj keď sme na to nemali vek a potrebnú atestáciu, predsa presadil povolenie ministerstva zdravotníctva a zveril nám niektoré operácie.

Som spokojný s tým, čo robím. Pravda, mal som ponuky odísť z Komárna na iné pracovisko, ale uvedomoval som si, že v Komárne sme mali a máme silnú chirurgiu, dokonca aj onkológiu máme veľmi dobrú a spektrum operácií je porovnateľné s Nitrou i Bratislavou.

Som Komárňan a lokálpatriot - ináč by som tu nezostal...

Na gymnaziálne roky spomínam rád. Mal som veľmi dobrých kamarátov, veľmi dobre sme vychádzali a stále dobre vychádzame. Mnohí moji spolužiaci z gymnázia pracujú v Komárne. Dodnes sa stretávam s Ing. Aurelom Grešom, ten pracuje v poľnohospodárstve, ďalej to je môj švagor Dr. Peter Bakoš, ktorý sa dal na podnikanie, mojím spolužiakom bol aj Ing. Peter Balaďa, Ing. Peter Augustín, spomínam si aj na MUDr. Františka Kádeka, ktorý pôsobí v Čechách, MUDr. Kmeťová je anesteziologičkou v Nových Zámkoch, a takto by som mohol pokračovať. Dodnes sa pravidelne stretávame každých 5 rokov. Teší ma, že tieto stretnutia majú bohatú účasť, veď tento rok nás z pôvodných 32 žiakov prišlo 26, čo je, myslím si, slušné.

Dá sa povedať, že školu sme väčšinou brali vážne, ale dokázali sme sa aj zabaviť, napríklad pri naštudovaní divadelných predstavení pod vedením pána Michala Špaňúra. Podľa ohlasov to malo veľmi dobrú úroveň, chodili sme aj po súťažiach.

S odstupom času môžem povedať, že sme boli celkom úspešná trieda, mnohí moji spolužiaci sa uplatnili v živote, a to aj napriek tomu, že poniektorí vyštudovali istý odbor, ale momentálne sa venujú niečomu úplne inému. Na tomto mieste by som spomenul napríklad Dr. Petra Bakoša, ktorý pôvodne vyštudoval biofyziku, pracoval v Slovenskej akadémii vied, kde získal titul kandidáta vied, a momentálne sa venuje podnikaniu v oblasti minerálnych vôd. Spomínam si na Martu Jančovú-Lopatovú, ktorá vyštudovala ruštinu a po roku 1989 sa celkom preorientovala na cudzie jazyky. Dnes v Komárne veľmi úspešne vedie súkromnú jazykovú školu. V našom prípade sa potvrdilo, že kto bol priebojný už na gymnáziu, ten sa v živote nestratil a našiel si v ňom svoje miesto.

Mnohokrát sa ma pýtajú, čo cítim k môjmu mestu, v ktorom som sa narodil, vyrastal, založil som si v ňom rodinu a pracujem tu. Jednoznačne a bez váhania odpovedám, že som lokálpatriot, ináč by som tu nezostal. Vyhovuje mi tunajšie prostredie, atmosféra, priatelia. V minulosti som mal možnosť zmeniť miesto pôsobenia a odísť pracovať do Bratislavy, ale nakoniec som sa rozhodol zostať v Komárne. Čo v tom prípade rozhodlo? Okrem iného možnosti na moje profesionálne uplatnenie a potreby komárňanskej nemocnice.

Mladosť skončila, už niet času robiť omyly

Dnes ma veľmi mrzí, že počas gymnázia som bola strašne lajdácky typ študenta, ale sčasti to bol aj vtedajší trend nielen v škole, ale aj v spoločnosti - vyšmyknúť sa z povinností. Teraz ma to veľmi mrzí. Mohla som sa viac naučiť a čerpať z toho. Spomínam si len na to, kde som sa nechcela, alebo nemohla ulievať - na hodinách slovenčiny s pani profesorkou Majlingovou. Chápem, že profesori to so mnou nemali ľahké a až nezaslúžene mali pre mňa pochopenie. Tolerovali mi viac, než by bolo potrebné. Možno by mi osožila trochu tvrdšia ruka a prísnejší prístup.

Po gymnáziu som študovala v Prahe divadelnú réžiu. Až v praxi som prišla na to, že ma to nebaví. Nikdy mi nenapadlo, že ako režisér budem musieť hovoriť hercom, čo si majú myslieť, čo majú robiť - to je proti môjmu vnútornému demokratickému presvedčeniu, skrátka mne sa prieči byť režisérom, dirigovať iných. A bez toho sa nedá režírovať. Navyše pri režírovaní sa dá len veľmi ťažko vidieť, čo urobil herec, čo režisér, čo výtvarník, čo publikum. A ja som príliš veľký individualista na to, aby som nevidela svoj diel.

V štyridsiatke som sa zasekla. Pre mňa nastalo obdobie uvedomenia si, že mladosť skončila, už niet času robiť omyly. Chvíľa prvého obrovského účtovania. Uvedomila som si, že okrem dcéry po mne nič hmatateľné neostáva. Vedela som, že chcem písať. Hneď prvá poviedka mala taký úspech, že ma dostala ďalej. No zažila som aj veľmi ťažké dva mesiace, aké by som ešte raz nechcela prežiť. To bolo v čase, keď som do vydavateľstva poslala rukopis Knihy o cintoríne a práve tie dva mesiace som čakala na odpoveď. Bola som presvedčená, že som napísala niečo skvelé. Ak by mi to niekto odmietol, tak som už nemala kam utiecť - z divadla som ušla do literatúry, a keby ma odtiaľ vykopli, už som nemala kam ujsť a zostala by som domácou paňou pri sporáku.

Najprv som si naivne predstavovala, že vydavateľ si prečíta môj rukopis a na druhý deň mi zavolá s tým, že máme Nobelovu cenu. Ale vydavateľ nevolal. Môj optimizmus klesal, až nakoniec som mala pocit absolútneho zlyhania. O to úžasnejší bol ten deň, keď som dostala zmluvu na vydanie knižky. Bolo to niečo neopísateľné, ale nikdy nezabudnem ani na ten skľučujúci pocit nebyť akceptovaný.

Momentálne sa chystám knižne vydať detektívky, ktoré som uverejňovala v denníku Pravda. Chcela by som napísať aj moju "ozajstnú" druhú knihu. (To musím, lebo inak nebudem spisovateľka, len sa tak budem tváriť.) Potom budem písať len radostné veselé detektívky, kde všetko vždy dobre dopadne. To garantujem.

Bolo to pred maturitou a my sme sa s Igorom (no vtedy som mu hovorila Ero) prechádzali po ceste pri elektrárni. Volali sme ju Tabaková cesta, pretože sme tam chodievali potajomky fajčiť hrôzyplné bulharské cigarety značky BT - bulharský tabak Naozaj sa už nepamätám, ako k tomu došlo, ale niekde medzi zadným vchodom do kasární a predným do elektrární sme učinili historické rozhodnutie: raz budeme strašne, ale nadrozmerne slávni, Ero bude spievať šansóny v parížskej Olympii a ja získam Oscara. Zvláštne je, že nás ani tak neznepokojoval spôsob, ako tento cieľ dosiahnuť, ako obava, že nás sláva poznamená, následkom čoho zblbneme a začneme sa správať ako dospelí. "Vieš," vážne povedal Ero, "mali by sme sa už teraz dohodnúť, že zostaneme normálni." Rovnako vážne som prikývla, nepochybujúc, že blbnutie dospelosti sa nás dvoch netýka.

"Dohodnime sa, že keď získaš Oscara, ponesiem ťa cez ten červený koberec na chrbte. Nech nie sme takí škrobení ako ostatní."

"A keď budeš mať prvé vystúpenie v Paríži, ponesiem ťa na chrbte cez ten červený koberec ja." súhlasila som s nadšením.

Nakoľko sa nám obom zdalo z hľadiska príprav na celosvetovú budúcu slávu najdôležitejšie práve to nosenie na chrbte, okamžite sme to začali poctivo a odhodlane nacvičovať.

Kým sme sa dopracovali k uspokojujúcemu výsledku, prešlo celé popoludnie.

Kým sme sa dopracovali k tomu, že Ero je naozaj spevák a naozaj má šancu spievať v parížskej Olympii a ja naozaj pracujem na filmovom scenári, prešlo 30 rokov.

A dnes si želám, aby sme, hoci aj bez Oscara a bez Olympie našli tú odvahu sa ešte raz niesť na chrbtoch a dokázať tak, že sme dospelosťou nezblbli.

PhDr. Igor Šebo, nar. 1.2. 1956 vo Vlčkoviach, okr. Trnava, gymnázium v Komárne, štúdiá na FF UK Bratislava, odbor slovenčina - estetika. Pracoval ako herec v Prešove, redaktor v Slovenskom rozhlase, od r. 1993 žije a pracuje v Prahe, je spevákom, hercom, autorom scenárov divadelných predstavení. Vydal päť CD šansónov, koncertuje po celej Európe. Momentálne platí za "prvého kráľa česko-slovenského mužského šansónu".

Na Gymnáziu v Komárne som strávil veľmi pekné tri roky v období 1976-1979, štvrtý ročník gymnázia vrátane maturity som potom absolvoval v Banskej Štiavnici v rámci prípravy na štúdium v zahraničí. V rokoch 1980-1985 som bol študentom Moskovského štátneho inštitútu medzinárodných vzťahov Fakulty medzinárodných ekonomických vzťahov. Už počas štúdia i pri písaní diplomovej práce som sa začal zameriavať na oblasť mnohostrannej diplomacie, z jazykov som študoval angličtinu a nemčinu, neskôr v priebehu praxe som si ešte urobil skúšku z francúzštiny.

Po ukončení vysokoškolského štúdia som od augusta 1985 nastúpil na vtedajšie Federálne ministerstvo zahraničných vecí Československa. Prax som začal v odbore medzinárodných ekonomických organizácií, ktorý sa zameriaval na mnohostrannú spoluprácu v rámci špecializovaných organizácií systému OSN. A spolupráci v rámci OSN - takmer vo všetkých oblastiach jej činnosti - som sa venoval počas celej svojej doterajšej diplomatickej kariéry.

Medzitým som bol dvakrát vyslaný na Stálu misiu pri OSN a iných medzinárodných organizáciách v Ženeve. Prvý pobyt bol v období 1990-1994 (z toho 1990-1992 na SM ČSFR a 1993-1994 na SM ČR) a druhý pobyt v období 1999-2004 na SM ČR vo funkcii veľvyslaneckého radcu. Práca v Ženeve, ktorá je "hlavným mestom OSN v Európe", bola veľmi zaujímavá a zahrňovala také rôznorodé oblasti, ako je ochrana ľudských práv, odzbrojenie a boj proti šíreniu zbraní hromadného ničenia, humanitná pomoc a rozvojová spolupráca, činnosť špecializovaných organizácií systému OSN v sociálnej, zdravotníckej, vedeckej, meteorologickej, dopravnej a v ďalších oblastiach.

Od návratu zo Ženevy v lete 2004 som opäť zamestnancom Ministerstva zahraničných vecí ČR v Prahe a v rámci odboru OSN som vedúcim úseku odzbrojenia.

Svoje prvé knižné nakladateľstvo, Tichú Byzanciu, som založil pred desiatimi rokmi v Prahe. Vydávam v ňom francúzskych a talianskych autorov, ktorí sú mi blízki svojím videním vecí tohto sveta. Preklady diel J. Giona, A. Malrauxa, N. Bouviera alebo I. Sveva a C. Paveseho si nachádzajú cestu k českým i slovenským čitateľom a pomáhajú im nazerať do týchto dvoch románskych kultúr.

Moje druhé nakladateľstvo, L´Engouletemps, sa udomácnilo pred rokom vo francúzskych Métach a je tiež akousi maličkou lávkou medzi literatúrami. Tentokrát sa ale po mostíku ide v opačnom smere: s kolegom Fréderikom Begueom vydávame vo francúzštine romány slovenských, českých alebo ruských spisovateľov. I keď autorské výpovede, pre ktoré sa rozhodujeme, sú vo svojej väčšine závažné, spája ich čierny a absurdný humor a fantaskno. Francúzi sa tak už mohli usmievať s Pavlom Vilikovským, alebo sa triasť s Ladislavom Fuksom a onedlho, vďaka Knihe o cintoríne, by sa mali dozvedieť i o pestrom hmýrení nášho mesta, tak ako ho tragikomicky vykreslil Samko Tále...

Gymnázium nám dalo dobrý základ

Na gymnáziu mi vyhovoval systém a prístup profesorov. Spomínam si, že som sa nemusel učiť na každú hodinu, stačilo zhrnúť učivo a raz za čas zvládnuť písomku. Teda nárazovo podať kvalitný výkon. Takýto systém som zvládol pomerne slušne, veď v každom ročníku som bol vyznamenaný, dokonca na maturitách som mal iba jednu dvojku zo slovenčiny.

Boli sme dobrá partia chalanov, s niektorými sa dodnes stretávam. Spomeniem Zsolta "Csirke" Balogha, s ktorým dokonca spolupracuje naša firma, patril tam MUDr. Laco Baráth, ten pracuje v komárňanskej nemocnici ako otorinolaringológ, ďalší spolužiak Slavomír Ďurčo momentálne učí moju dcéru v škole na Pohraničnej ulici. Zriedkakedy, ale predsa sa stretávam s MUDr. Rolandom Szabóom, podnikateľom Gabom Szenczim, s Jánom Vörösom si občas sadneme na kávu. Spomínam si, že v partii sme boli rovnocenní partneri, nikto nejako extra nevyčnieval, ani nikoho sme nepodceňovali. Možno to súviselo s tým, že aj fyzicky sme boli rovnako zdatní. Hrávali sme futbal, hokej, aj viac než rekreačne, ale len v rámci komárňanských podmienok na takéto športovanie.

Rád by som spomenul zopár dievčat z našej triedy, ktoré aj dodnes držia kolektív pokope a organizujú stretávky. Patrila k nim Erika Bálintová, Timea Pethöová, Monika Kučerová a Katka Ivanová. O všetkých spolužiakoch všetko neviem, ale dúfam, že o dva roky sa po 20 rokoch stretneme a spolu budeme spomínať.

Z profesorov si najviac pamätám na pána Rudolfa Csölleho, ktorý bol zároveň aj naším triednym profesorom. Bol to veľmi pokojný, slušný a solídny profesor. Samozrejme, nemôžem vynechať vtedajšieho riaditeľa pána Eduarda Šeba - charizmatickú osobnosť. Mám na neho iba tie najlepšie spomienky. Ďalej si v dobrom spomínam na profesorov Tichomíra Habarta, Jarmilu Šilerovú, Máriu Špálovú, Theu Schlettovú, Alexandra Nagya. Boli to skutoční pedagógovia.

V ostatných rokoch sa okolnosti vyvinuli tak, že z Komárna, presnejšie z Novej Stráže denne dochádzam na svoje pracovisko v Trnave. Vo funkcii predsedu predstavenstva VÚJE, a. s., Trnava pôsobím od roku 2001. Momentálne sme hlavne inžinierskou spoločnosťou, zaoberáme sa vypracovávaním projektov. Vedecký výskum v oblasti jadrovej energetiky je až na poslednom mieste, pretože, ako je známe, štátny rozpočet pre túto oblasť je veľmi nízky. Ale som optimista a verím, že sa to zlepší...

V rokoch 1988-93 absolvovala Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Svoje štúdiá si dopĺňala v Amerike. Po skončení vysokej školy spolupracovala na koprodukčných filmoch Kull Dobyvateľ a Dračie srdce na Kolibe. Neskôr pôsobila na Kube s talianskym filmovým štábom ako asistentka návrhárky kostýmov.

Pre nedostatok príležitostí u nás odišla s manželom v roku 1988 do Ameriky a začala pracovať v oblasti kostýmového dizajnu. Spočiatku ako asistentka kostýmovej štylistky v Hollywoode. Postupne sa osamostatnila a dnes pracuje priamo pre veľké hviezdy. Radí im čo si obliecť, aký imidž sa im hodí, aké šaty zaujmú pri preberaní Oscara.

Popri tom všetkom si spĺňa veľký sen - navrhuje filmové kostýmy. Pracovala s mnohými celebritami, napr. Sharon Stone, Julianne Moore, John Travolta, Leonardo di Caprio, Angelina Jolie, Tippi Hedren a ďalší. Na Slovensko sa rada vracia a rysuje sa jej možnosť spolupráce s naším filmom.

Slovák v Antarktíde

Peter Dolinský - slovenský vedec, vyštudoval astronómiu na UK v Bratislave. V súčasnosti je zamestanancom Geofyzikálneho ústavu SAV a zaoberá sa meraním geomagnetického poľa, hlavne v teréne.

Na prelome rokov 2000 a 2001 sa zúčastnil 42. japonskej antarktickej vedeckej expedície. Počas dvoch mesiacov pracoval s magnetometrom a v určenom teréne zisťoval stavbu zemskej kôry.

Na jar roku 2004 sa zúčastnil 9. ukrajinskej antarktickej expedície. Tu pracoval na geomagnetickom prieskume ostrova Winter a na magneto-tektonickom profile. Pre obe výpravy bola jeho účasť na expedíciách veľkým prínosom. Japonci ho po návrate pozvali na tri mesiace do Tokia, kde z nameraných údajov spracúval vedecké výstupy. Jeho ambície tým však nekončia, núkajú sa ďalšie možnosti, a tak by mohol byť druhým Slovákom - vedcom, ktorý navštívi Antarktídu tretíkrát.

Držíme mu palce!

Viktor Horján absolvoval gymnázium v roku 1993. V nasledujúcich rokoch začal uskutočňovať svoj veľký sen - túžil stať sa hercom. Zo začiatku to nemal ľahké, ale nakoniec sa sen začal stávať skutočnosťou. Začal študovať na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, ktorú úspešne absolvoval v odbore bábkoherectvo. Svoju umeleckú kariéru začal a aj dnes v nej pôsobí ako činoherný herec.

Jeho umelecké začiatky sú späté s niekoľkými divadlami. Zatiaľ najdlhšie spolupracoval s divadlom GUnaGU, ktorého umelecké zameranie mu je veľmi blízke.

Výrazný zlom v jeho kariére sa viaže k menu známeho slovenského režiséra Jozefa Bednárika, ktorý ho obsadil do muzikálu Klietka bláznov uvádzaného na Novej scéne v Bratislave. Odvtedy je jedným z vyhľadávaných mladých hercov a čoraz častejšie je obsadzovaný do muzikálových i činoherných predstavení.

V súčasnosti hrá v siedmich tituloch v štyroch divadlách a mesačne odohrá dvadsať predstavení. Okrem divadla je veľa obsadzovaný aj v dabingu a nevyhýbajú sa mu ani filmové roly a účinkovanie v televízii.

Momentálne je Viktorova umelecká kariéra na vzostupe a my mu prajeme ďalšie a ďalšie úspechy a splnenie všetkých jeho umeleckých ambícií.

Bolo ich dvadsaťšesť. Dvadsaťšesť ctižiadostivých individualistov, ktorí už vtedy vedeli, čo od života chcú a aj sa im to podarilo. Maturovali pred desiatimi rokmi a ja som mala to šťastie, byť im štyri roky triednou učiteľkou.

On bol medzi nimi. Bol príliš múdry, príliš inteligentný, príliš pekný, a predsa vynikal ešte niečím. Neváhal neísť s nami na triedny výlet, nepripraviť sa na vyučovanie, neprísť ráno do školy, keď išlo o jedno, keď išlo o šport. Napokon však dokonale dokázal skĺbiť stredoškolské štúdium so svojou športovou kariérou. Iste už všetci tušíte, o kom budú nasledujúce riadky. Budú o našom absolventovi, ktorý dosiahol obrovské úspechy v športe - o Jurajovi Bačovi. Je 6-násobným majstrom Európy v rýchlostnej kanoistike, 8-násobným majstrom sveta a držiteľom bronzovej olympijskej medaily. Okrem toho získal na Majstrovstvách Európy a sveta niekoľko medailí iných kovov, no od tých si viac cení dve víťazstvá na Majstrovstvách Československa, ktoré boli svojím spôsobom nenapodobiteľné a v tej dobe predstavovali vrchol športového snaženia. Je mi ľúto, že na posledných Majstrovstvách sveta v povestnej K4 nesedel. Myslím si, že naše Komárno a aj celé Slovensko tým prišlo o ďalšie "svetové zlato."

Hoci už desať rokov nie som jeho triednou učiteľkou, jeho kroky sledujem ďalej. V súčasnosti je profesionálnym športovcom, externým študentom Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre a súkromným podnikateľom. Jeho plány do budúcnosti sú jasné. Čakajú ho Olympijské hry v Číne a neskôr sa chce venovať športovej diplomacii. Živiť sa chce svojím podnikaním, ktoré si práve buduje.

No a čo si o svojej bývalej škole myslí on?

"Som hrdý na to, ako ma moje gymnázium pripravilo do života. Niekoľkokrát sa mi potvrdilo, že veci, ktoré som podvedome vnímal a vštepoval si počas štúdia, som využíval v mojom ďalšom živote, a nemyslím tým iba vedomosti. Preto ma nesmierne teší, že naša škola stále poskytuje vzdelanie a modeluje nové osobnosti. Vždy sa budem cítiť jej odchovancom a snažiť sa ju úspešne reprezentovať svojimi činmi a postojmi. Je pôvodná, dôstojná, reprezentačná, je naša."

Nadšenie, radosť, ale niekde v kútiku duše strach z nepoznaného. Tieto slová by mohli asi vystihnúť pocit, ktorý sme prežívali, keď sme prvýkrát sadali do lavíc novootvoreného osemročného gymnázia ako malí primáni. Zmiešané pocity sme nemali len my, ale aj naši starší "spolužiaci", ktorí sa len čudovali, ako medzi nimi behajú malé deti, ktoré sa ich nebáli a postupom času medzi nich zapadli.

Profesori mali s nami tiež plné ruky práce, za tých osem rokov prežili s nami pekné, ale aj pekelné chvíle. Keď je človek od jedenástich rokov v staršom kolektíve, ľahko a skôr dospeje a život mu pripadá byť gombičkou. Profesori, starší spolužiaci sú len akousi kvapkou v mori. Mysleli sme si, že my sme to more. Počas ôsmich rokov sa nám utužil kolektív, vyrábali sme problémy, ale prežili sme aj krásne chvíle, či na vyučovaní, alebo na výletoch.

Medzi pozitíva, ktoré sme si počas tých rokov pochvaľovali, patril fakt, že už v kvarte, kvinte sme takmer presne vedeli, aké finty použiť na vyučujúcich, čo mali radi a čo ich dokázalo úplne položiť. Priznám sa, že občas sme to trochu prehnali, ale dúfam, že oni nám to postupom času prepáčili. Veď práve naši vyučujúci boli tí, ktorí nás neustálym usmerňovaním motivovali k lepším výsledkom. Boli sme študenti, ktorí vynikali veľkou aktivitou vo všetkých oblastiach, či už v učení, športe, olympiádach, súťažiach, stredoškolskej odbornej činnosti, v organizovaní rôznych mimoškolských aktivít. Čo sa týka našej budúcnosti, mali sme vysoké ambície. Sen študovať na vysokej škole sa postupne zmenil na realitu a väčšina z nás už pomaly odíde aj z vysokoškolských lavíc a začne sa biť so skutočným životom.

Ja študujem teraz v Banskej Bystrici na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB a pracujem v Bratislave v Kancelárii Národnej rady Slovenskej republiky vo Výbore NR SR pre európske záležitosti. Pomaly, ale o to istejšie, sa mi plní sen, ktorý som snívala tak dlho už počas štúdia na osemročnom gymnáziu. Pamätám sa na školskú exkurziu do Národnej rady. Vtedy mi spolužiak povedal: "Homeless (moja prezývka počas celej strednej školy, ku ktorej ma viaže krásna spomienka na jej vznik), ty tu raz budeš pracovať. Ja si ťa tu viem živo predstaviť". Bránila som sa, aj keď to bol môj sen, ale tak vysoko som si vtedy netrúfala ani pomyslieť.

Počas strednej školy sme si predstavovali, aké to bude dobré, keď už nebudeme musieť chodiť do školy, keď už budeme mať za sebou aj "výšku".

A teraz? Som smutná, že už to končí a že sa to viac nevráti. Ten bezstarostný život v laviciach gymnázia je už navždy preč. Vitaj realita a skutočný život, kde platí len jedno: "Postaraj sa sám o seba!" Všetci sme sa rozutekali a zostali nám len spomienky. Spomienky na Počúvadlo, nočné prechádzky okolo jazera, bujaré oslavy v Častej, zážitky z lyžiarskeho, triky, ako sa vyhnúť písomkám a odpovediam, nakrúcanie videa na stužkovú slávnosť a samozrejme samotná stužková slávnosť. Počas tých ôsmich rokov na strednej sme si mysleli, že vyučujúci nás už majú plné zuby a budú radi, keď odídeme, ale opak bol pravdou. Presvedčili nás slzy niektorých z nich počas našej rozlúčkovej slávnosti a to bol ten okamih, keď si mnohí z nás povedali: "Bude mi to tu chýbať a celých osem rokov stálo za to..."

Spomínať na osem rokov stredoškolského života je pre mňa návratom k najkrajšiemu detskému a študentskému obdobiu. Pri stretnutiach s bývalými spolužiakmi či priateľmi z iných ročníkov sa mi už dnes toto obdobie javí ako krátky okamih, ktorý sa len prevalil mojím životom a je už dávno za mnou…

Ale stále sú tu ľudia, ktorí vo mne oživujú tieto nádherné spomienky a približujú mi nespočetné okamihy dennodenných radostí i starostí, ktoré sme v gymnáziu prežívali. V ich kruhu vo mne škola kresala dnes uznávané hodnoty, v ich kruhu som poznával, aký život skutočne je a čo nám prináša…

Prirodzene, súčasťou študentského života boli i vylomeniny, ktoré však utužovali priateľstvá a nútili nás k zamysleniu, čo sa prejavilo i tým, že mnohí z nás začali využívať čas v škole na rôzne školské aktivity. Či to boli matematická, geografická alebo biologická súťaž, každá sa zapísala určitým plusom do môjho života. Každá minúta, ktorú mne a spolužiakom moji učitelia obetovali, je jedným z krokov k úspechu v ďalšej životnej etape.

Dnes viem, že tieto roky sa stali základom pre môj budúci rozvoj, pomohli mi sformovať si názor na viaceré otázky teoretického či praktického charakteru. Tento široký základ mám stále k dispozícii a snažím sa ho rozvíjať vo svojom vysokoškolskom štúdiu. Pri prvých skúškach som bol viac ako prekvapený, keď mnoho z nich spadalo do kategórie môjho stredoškolského učiva, či sa to týkalo znalostí z histórie alebo z matematiky. Stále mám pred očami vyčítavé pohľady dejepisárky pri mojich zaváhaniach počas vyučovacích hodín, no práve tento prístup ma primäl k dôkladnejšej príprave, ktorú som ocenil až neskôr, na fakulte. Keďže som ešte stále študentom, mám možnosť čerstvo vnímať tento prínos nášho gymnázia... a vnímam ho ako nutnú i radostnú súčasť života!