| Vlastná tvorba študentov | ||||
| ||||
Krízový deň Je pol ôsmej. Ešte stále som v posteli, uprene pozorujem muchu na stene a rozmýšľam, či by predsa len nebolo výhodnejšie ostať doma, keď tie moje biorytmy vykazujú krízový deň. O tri štvrte konečne vstanem, rýchlo sa umyjem a nahádžem na seba šaty. Ešte si dopíšem úlohy, čo som si včera nestihol dokončiť. Raňajkovať mi už neostáva čas - rýchlo si napracem veci do tašky a hajde do školy. ...V škole je akosi podozrivo ticho. Kráčam vymretou chodbou, pomaličky sa blížim k triede. (Súdruh profesor, meškal nám budík a na dôvažok bola veľká hmla a v nej som zablúdil. - premýšľam v duchu, čo poviem profesorovi) Otváram dvere - upokojujem sa, profesor ešte neprišiel. Pre zmenu sa ostatní chytajú za srdce. Ináč deň prebieha pokojne, až na to, že Režo vypadol z okna, dvere sa strhli z pántov, rozbili sme luster a profesor tak udrel na lavicu, že sa tabuľa zvalila. ...Píšeme z matiky, píšeme z matiky. Hádžeme po sebe nechápavé, pochybovačné a nevraživé pohľady, každý s otvorenými ústami lapá po vzduchu, niektoré omdlievajú (To je katastrofa, ajajaj!) Ale čo sa dá robiť, písomka je tu, treba počítať, počítať a ešte raz počítať. (Spolu 3 - krát, máme tri príklady.) ...Sedím nad príkladom a rozmýšľam. Tak tuho rozmýšľam, až mi pot vystúpi na čelo. Usilujem sa do myšlienkového pochodu zapojiť čo najviac mozgových buniek, snažím sa používať permutácie, kombinácie, indukciu aj dedukciu, no napokon je z toho len totálna deštrukcia a dokonalý rozpad mozgových buniek. Do konca hodiny nevyšpekulujem nič, takže je to guľa - pekná, okrúhlučká, ďalšia do zbierky. ...- Zelená desina. Žaluď kráľ šnapser! Guľové eso durch! Karty lietajú sem a tam, plieskajú o lavicu. Chalani sa pri hre aj prívetivo zhovárajú. Kontra!
Rekontra! Subkontra, molkontra, remolkontra!!! Lajoš vyskočí, vycerí zuby, ako keby sa chystal skočiť a vyrazí zo seba: Plafónkontra!!! ... Na dejepise skoro skáčem po plafón. Však tá baba skoro nič nevie. A dostáva dvojku!! Teda, strašné. V nasledujúcej chvíli však plafón ako alternatíva odpadá, najradšej by som sa prepadol pod zem: Čo viete o Jánovi Husovi? - Tak... Ján hus bol minister... prosím? Jáj, teda mister Ján Hus... chcem povedať majster Ján Hus sa vyznačoval tým, s Husom to vypálilo tak, že keď v Bazileji vypálil Kostnicu, tak sa cirkev napálila a za trest ho poslala na Sibír - vyrazím zo seba jedným dychom. Na to zaznie srdcervúci výkrik. Pohotovo priskočím s obkladom, no profesorka ma nepustí k telu: - Preč!! Sadnúť, päť! Kto to kedy videl, takto rozprávať o Husovi, ani sa mi na oči neukazujte!? No prosím, toto je škola, pre človeka tu ani dobrého slova nemajú. ...V triede vypukla básničková horúčka. Básne skladá každý - ľúbostné, lyrické, epické, typické, slovom všelijaké: A my máme doma mačku,
čo má rada slíže v máčku, ale včera mala hnačku, lebo zjedla zlú omáčku atď. atď. ...Už zase bolo veľa omáčky z chémie. Na hodine prežívam jeden stres za druhým. Jaj, len aby ma nevytiahla, aby ma nevytiahla. (Súdružka profesorka, ja som sa včera učil, ale bolo toho tak veľa, a mne sa to poplietlo.) Už otvára klasák - najprv listuje vpredu, potom vzadu, nakoniec v strede. (Súdružka profesorka, zľutujte sa - od hladu ani nevidím, takto predsa nemôžem odpovedať...! Je pravda, že sme dievčatám pojedli desiatu, ale uznajte, súdružka profesorka, či to môže stačiť pre takého chlapa, ako som ja? Okrem toho som sa včera musel učiť Eža Vlkolinského...) - Odpovedať príde... (Súdružka profesorka, mňa včera bolela hlava a...) - Odpovedať príde... Dežo Tĺk Kolínsky! Uch, celá trieda jedným dychom vydýchla. ... Dežo už hodnú chvíľu stojí bez slova pri tabuli - niečo mu asi bráni hovoriť. Prestrašenými očami sa obzerá po triede. Niekoľko na všetko odhodlaných ľudí sa mu snaží šepkať, no už každý vie, že chlapca ani svätý pred guľou nezachráni. Tak, chémiu sme prežili - i keď s porušenou frekvenciou srdcových úderov a s poskakujúcim krvným tlakom, ale hlavne s čistým kontom a čistým svedomím. ...Fyzika už len zhorší môj zdravotný stav, takže škoda o nej hovoriť. Pri odchode zo školy sa snažím prihovoriť mojej vyvolenej, no odpoveďou sú len hviezdičky a všelijaké planéty, čo mi lietajú pred očami. Nejdem ani na obed, znechutený sa poberiem domov. Pozriem sa do zrkadla - na líci mám veľký červený fľak. ...Tento deň teda nevypálil práve najlepšie. No ale veď počkajte, však sa uvidí, kto bude mať čisté jednotky na vysvedčení, však sa uvidí, kto sa bude smiať naposledy, aj ty, ty nevďačnica. Ha! Koloman Petőcz, 3.c, Študent č.2, 1977/1978
| ||||
Martina Majerová, kvinta, 2005/2006
| ||||
| ||||
|
Let "Fero, pohni sa!" zašepkal Dušan a odhodlane sa prebíjal ďalej cez husté kríky. Noc bola jasná, presne, ako si to Dušan naplánoval. Videl pred sebou mohutné konáre kríkov a v dlaniach cítil ich tvrdé a mokré drevo. Lakťom sa zahnal po najbližšej haluzi a len s námahou zadržal bolestivý vzdych. "Fero, no tak! Kde si?" zvolal tentoraz, otočil sa a vrazil do svojho práve pribiehajúceho kamaráta. "Konečne! Tadiaľto sa na lúku nedostaneme, Fero. Musíme to skúsiť druhou stranou," vysvetlil Dušan a vykročil ku smrekom na západe čistinky. "Má to vôbec význam? Myslíš, že príde? Čo ak si tú historku Mišo a Peter iba vymysleli? Veď ich poznáš!" odhováral ho Fero. "Nie! Verím, že thorkovia sú. Odraz svetla, ktorý som včera videl na stene, pochádzal od nich a o opaku by ma presvedčila iba dnešná tma, ktorú by nepresvietila žiara ich očí." Fero túto Dušanovu vieru nechápal a s neistotou nasledoval zadychčaného a ponáhľajúceho sa mladíka pred sebou. Keď unavení a dotrhaní dorazili na čistinku, mesiac sa náhle zahalil oblakmi. Vietor prestal fúkať, šelest trávy a vŕzganie konárov ustali. Všetko zverstvo náhle umĺklo, jedine sova kdesi húkala. A vtedy sa udialo to, na čo Dušan s Ferom v úkryte za skalami čakali. Spoza starého, mohutného stromu sa vynorila žiariaca postava. Nedalo sa určiť, či mužská alebo ženská. Tvorova belostná pokožka sa neustále mihala rôznymi znakmi, bledé vlasy okolo neho lietali a v pomalých pohyboch mu obtáčali driek. Nenašľapoval na chodidlá, vznášal sa v chladnom vzduchu. Dušan nevedel od očarenia povedať jedno zrozumiteľné slovo, hľadel na bytosť a vyšiel zo skrýše. "Čo robíš? Vráť sa späť!" kričal Fero, ale Dušan ho nepočul. Kráčal k tvorovi a hľadel na jeho zavreté oči. Keď však tvor zdvihol viečka, vystrelil z nich zelenkavý prúd neznámeho svetla. Fero zhrozene vstal, no vzápätí sa mu podlomili kolená a padol na zem. Výjav na čistinke tým nekončil. Tvor zaviedol Dušana ku bralu. Odhalil svoje dva výčnelky na chrbte, nadýchol sa a vystrčil blanité krídla. Vyletel nad údolie a tichým, ľúbezným hlasom lákal chlapca. Dušan spravil krok a spadol dolu do priepasti. Tvor sa pozrel na vyľakaného Fera, zavrel oči a stúpal ku hviezdam. Fero sa postavil, zaknísal sa a rozbehol sa do dediny po pomoc. Svetlo. Ale nie také. Dušan otvoril oči. Na posteli sedela jeho mama a bola nesmerne šťastná, že sa prebral. Doktor totiž povedal, že ak ten pád prežije, bude to zázrak. Utrela si slzy, stekajúce po tvári a spýtala sa syna: "Čo ste tam vlastne robili?" "Chceli sme vidieť thorka", povedal Dušan a pozrel na Fera. Ten sa strhol a zdvihol pohľad od zeme. "Čože, Dušanko? Veď vymyslené bytosti existujú iba v rozprávkach!" "Nie! Bol skutočný. Volal ma k sebe. Tuším jeho úmysel. Zrejme to mala byť skúška Ferovho priateľstva ku mne. Hovorí sa, že thorkovia pomáhajú nájsť zmysel života i za použitia bolestivých ciest. Keby sa Fero nehnal do dediny, bol by som mŕtvy. Takže Ferovi môžem dôverovať." Vďaka ti, thork, pomyslel si Dušan a namiesto tejto úvahy povedal: "Máš pravdu, mami. Teraz už viem, že žiadni thorkovia neexistujú." Žmurkol a usmial sa na potešeného Fera. Za otvoreným oknom sa mihli krídla a potom nenávratne zmizli. Simona Nyitrayová, kvinta, 2001/2002
| ||||
![]() Rastislava Rosinská, kvinta, 2005/2006
| ||||
| ||||
|
Krídla Prezerám si obraz od neznámeho autora. Je na ňom sýtymi farbami namaľovaný anjel. Má veľké mohutné krídla posiate hustým perím. Tvári sa šťastne a spokojne. Na chvíľu som sa zamyslel nad tým, aké by to bolo mať krídla. Byť slobodný a neviazaný. Prekonať silu gravitácie elegantným spôsobom. Ľudia vlastne nevedia, čo je sloboda. Nepoznajú ten pravý život. Vidia ho len z prízemnej perspektívy. Stále z jedného uhla. Ako sa cítia vtáky, keď si zlomia krídlo? Ich život stráca zmysel, už nie sú vtákmi, ale iba operenými mrzákmi, ktorých osud prikoval naveky k zemi. Prestanú spievať, plačú a zomierajú. Nemajú už to, vďaka čomu boli dominantné a nádherné. Nikdy nenahradia ľuďom tieto pocity lietadlá, balóny či iné stroje, ktoré odtrhnú človeka aspoň na chvíľu od smutného, a jednotvárneho života tam dolu. Pokiaľ sa tvor nenarodí s krídlami, nikdy neprecíti let tak, ako vtáky. Privieram oči a snažím sa predstaviť si to. Letieť nad krajinou a cítiť skutočnú slobodu. Cítiť, ako bujný severák hladí moju tvár a pohráva sa s mojimi vlasmi. Dotknúť sa oblohy, tak ako sa o to snažili za čias Babylonskej veže. Až tam hore si človek uvedomí, že ľudia po celé tisícročia kráčali vpred, no nedokázali sa obzrieť, cez akú nádheru to prechádzajú. Vynáram sa zo snov a vraciam sa späť do smutnej a chladnej reality. Opäť som dole a budovy, stromy a hory sú zasa nado mnou. Ani let lietadlom mi nenahradí nádherný sen, ktorý som si vytvoril. Zosmutnel som. Pohľad na slobodné vtáky teraz vo mne vyvoláva závisť a následne aj hnev. Hanbím sa za to. Viem, že sa to na inteligentného tvora nepatrí, ale v tomto prípade zvíťazili city. Je to smiešne, že človek vrchol tvorstva, závidí obyčajnému neškodnému vtáčikovi. Rovnako smiešna je aj skutočnosť, že vták ani netuší, aký dar mu uštedrila príroda. Teraz sa už nečudujem, prečo vedia vtáky tak prekrásne spievať. Najväčší skladatelia nechápu, ako môžu vtáky - primitívne stvorenia, ktorých mozog nie je väčší a ako orech, vylúdiť sladké tóny, pri ktorých sa rozbúrená hladina duše mení na tichú vodu. Človek si hlavne v poslednom storočí, ktoré nám podľa môjho názoru viac vzalo, ako dalo, neuvedomuje, koľkou nádherou je obklopený. Celé masy ľudí, ktorým televízia a počítače požierajú fantáziu. Áno, človek má krídla, ak dokáže snívať. Ale to sa istým ľuďom nepáči. Oni neradi snívajú. Nikdy to nepochopia. Vidia iba kopu matérie. Erik Pavlusik, 2.a, 2002/2003
| ||||
| ||||
Zrkadlo Znovu ten istý pohľad. Ďalšie čudné ráno. Stojím rozospatá pred zrkadlom. Pomaly si zvykám na tie bolestné rána. Nočné mory, ktoré mi zobrali spánok z očí, ma desia aj cez deň. Každé ráno sa vidím v horšom a horšom stave. Pozerá sa na mňa tvár, ktorú nepoznám. Je stále bledšia, stále smutnejšia. Hľadím do smutných tmavých očí. Kedysi boli také živé, plné radosti. Kto to vchádza? V odraze vidím vľúdnu tvár, aj keď veľmi utrápenú. Približuje sa ku mne osoba, pre ktorú znamenám viac ako jej vlastný život. Jej silueta sa približuje, studené zrkadlo odráža jej pomalý pohyb. Mama. Je to niekto, kto bol pri mne vždy, v každej mojej chvíľke radostí i starostí. Obraciam sa, no znovu jej niet. Je to len blud. Blud, ktorý ma máta. Zadívam sa späť, jediné miesto, kde sa vrátim do svojich spomienok, je trblietavé zrkadlo v studenom kovovom ráme. Moje výčitky ma ničia, vidím slzy, ktoré sa mi kotúľajú po tvári. Moje vzlyky prehlušuje mamin vľúdny hlas. Škoda, že len v spomienkach. Čo ešte? Čo mi ešte ukáže obraz mojej duše spútaný chladným kovom? Koľko hrozných obrazov sa mi ešte mihne pred očami? Snáď to raz skončí. Možno si raz prestanem vyčítať svoje správanie. Teraz je už neskoro spomínať a trápiť sa... Nie! Ja ešte mám nádej! Zbavím sa nočnej mory, ja mám ešte čas všetko zmeniť. Svedomie, to je zrkadlo mojej duše, ono mi pomáha žiť tak, ako sa má. Mám možnosť zmeniť sa a možno raz, keď mi chladný kov prestane pútať dušu, odpustím... Odpustím sebe aj iným... Možno raz úprimne a bez klamstiev dokážem spraviť veľký krok. Vykročiť, chytiť tieň, čo ma máta a zvolať: "Odpusť mi, mám ťa rada!" Katarína Kecskésová, 1.a, 2001/2002
| ||||
Jedákovce - Mrkvičkovce V starobylej krajine Jedákovce vládol kedysi kráľ Jedák Prvý Všetkozglgol. Mal tri dcéry. Volali sa Buchta, Knedľa a Mrkvička. Princezné Buchta a Knedľa sa veľmi ponášali na svojho otca, pretože boli rovnako guľaté a nakysnuté. Ich mama sa tiež stále prejedala, nevládala sa ani pohnúť a celý deň sa nudila. Iba princezná Mrkvička bola štíhla a neobyčajne krásna, pretože bola vegetariánka a jedla len samú zeleninu (mňam). Jedného krásneho dňa sa princezná Mrkvička vybrala na lúku hrať sa so zvieratkami, ktoré boli jej jedinými priateľmi, pretože v tejto krajine bol každý namyslený. Mrkvička zvieratkám často pomáhala a zvieratká sa jej za to odvďačovali. Princezná bola veľmi skromná a svojim kamarátom by dala všetko, na čo si len spomenuli. Mrkvičkine sestry boli lakomé, rozmaznané a hlavne lenivé. Svojej sestre závideli jej krásu a robili jej napriek. Ale Mrkvička bola múdra radila im: "Mali by ste držať diétu, inak to s vami dopadne zle." "My nebudeme držať žiadnu hlúpu diétu!" vraveli a smiali sa, až sa im bruchá natriasali. Ale po čase na to doplatili. Spolu s otcom i matkou zakrátko ochoreli, ich stav bol vážny a pomôcť im mohol jediný liek - mrkva. Ale tú nemal nikto z nich rád. Po porade s doktorom dostala Mrkvička nápad. Čo keby som ich prinútila jesť mrkvu tak, aby o tom nevedeli?, pomyslela si. Keďže princezná Mrkvička bola výborná kuchárka, rozhodla sa, že upečie svojim rodičom i sestrám svoj najobľúbenejší zákusok - mrkvový koláč. Mrkvový koláč vedela upiecť tak, že nikto neprišiel na to, z čoho je pripravený. Hneď na druhý deň sa dala do práce, takže na obed bol koláč hotový. Keď sa doň všetci pustili (netušiac, čo sa v ňom ukrýva), ihneď vyzdraveli. V ten deň dostala rozum celá krajina a na Mrkvičkinu radu sa stravovala len samými zdravými jedlami. A odvtedy v krajine Jedákovce nebol ani jeden jedák, takže ju museli premenovať na Mrkvičkovce. Martina Majerová, príma, 2001/2002
| ||||
Zápisky spod mosta 10. február Ráno som sedel s Kockou ľadu pri ceste a uvažoval o osude ľudstva. Ako obvykle.* Vždy je dobré začať deň peknou úvahou. Ale Kocka ľadu je pesimistka, všetko pokazí. Vlastne, odkedy je tu, som skoro stále namrzený. Veď si to len predstavte - človek jej začne rozprávať o budúcnosti, o tom, ako raz budú všetci ľudia šťastní, ako si budú navzájom pomáhať, ako sa zbavia tohto hlúpeho systému a budú si všetci rovní a... a ona vám na to povie: "Haha! To bude skôr koniec sveta, než ľudstvo dospeje k niečomu takému. Veď vieš, akí sú ľudia, tak zo seba nerob hlupáka. Alebo si snáď naozaj myslíš, že človek dokáže nezištne pomôcť inému človeku? To si vážne taký naivný?" "Vôbec nie som naivný," odpovedal som jej urazene. "A kvôli tvojim hlúpym rečiam sa svojej teórie nevzdám. Aby si vedela!" "Si somár." "A ty si zasa ľadová kocka. Čo už môže ľadová kocka vedieť o ľuďoch? Há? Čo sa staráš do vecí, ktorým nerozumieš?" Zásadná chyba. "Chceš povedať, že iba ľudia majú právo uvažovať?" povedala Kocka ľadu mrazivým hlasom. Som príliš mäkký. Bojím sa jej, keď je urazená. "Veď sa nehnevaj, ja... ja som to tak nemyslel. Odpusť mi, ak som ťa urazil, naozaj som nechcel..." "No dobre, dobre... Ale nabudúce sa so mnou nerozprávaj takým tónom, áno?" "Sľubujem," vyhlásil som a kameň mi padol zo srdca. Neviem, čo by som si počal, keby sa skutočne nahnevala. Asi by som sa zbláznil. "Ale aj tak," začal som znova nesmelo. "Prečo si myslíš, že človek nemôže zmúdrieť?" "Pretože človek je od prírody hlupák. Narodí sa hlúpy a aj zomrie hlúpy. To je nevyhnutnosť, osud. A ty si toho živým dôkazom." Taká je moja Kocka ľadu. Nemá v sebe ani štipku slušnosti. Priplávala po rieke asi pred mesiacom a odvtedy mi otravuje život. Ak bola aspoň spolovice taká nepríjemná aj voči svojmu predchádzajúcemu spoločníkovi, vôbec sa nečudujem, že ju hodil do vody. Aj ja by som to urobil, ale som príliš veľký zbabelec. Jednoducho to nedokážem. Už som sa zmieril s tým, že ju budem počúvať až do smrti. Ale snáď to nebude také zlé - pomaly si zvykám... Práve mi rozprávala o strašnom nedostatku citu u dnešných ľudí, keď ju prerušil cudzí výkrik. Ozval sa zhora, z mosta a nasledoval po ňom tento rozhovor: "Pán doktor, počkajte!" zvolal úpenlivo ženský hlas. "Čo to... Ach, to ste zasa vy? Prosil som vás, aby ste ma neotravovali." "Chumaj!" uľavila si Kocka ľadu. "Nechceli ma pustiť do vašej ordinácie, tak som... Vedela som, že tadiaľto chodievate." "Nezdržujte, povedzte rovno, čo chcete." "Veď vy to viete," povedala žena trochu vyčítavo. "Môjmu synovi je horšie," znova sa vrátila k prosebnému tónu. "Prosím vás, prosím, pomôžte mu... "Vysvetlil som vám to najmenej desaťkrát!" kričal chumaj. "Chcete to počuť ešte raz?" "Nie," odvetila potichu. "Iba vás prosím, aby ste mu pomohli. Viem, že môžete. Máte známych, priateľov... Verte mi, všetko vám zaplatím, ale teraz..." "Takže od začiatku - sleduje ma: Váš syn je vážne chorý. Potrebuje operáciu. Operácia je drahá. Vy nemáte peniaze. A ja s tým nemôžem nič urobiť. Pochopili ste? "Mám si kľaknúť? Obmäkčia vás moje slzy? Chcete moju krv? Môj život? Len povedzte, dám vám všetko..." "Preboha, nechajte ma na pokoji!" Chumaj odišiel, ale žena zostala stáť, ani sa nepohla. Počul som jej vzlyky. "Vidíš?" ozvala sa Kocka ľadu. "To bol človek." Natiahol som sa a vystrčil hlavu ponad kamenné zábradlie, aby som ženu trochu utešil. Ale ona pri pohľade na mňa len zhíkla a utekala preč. Neviem, čo sa jej stalo. Ale ľudia sú všelijakí. Blázni! 11. február Vražda! Vražda... Teda vlastne únos! Pomóóc!! Och, kde si, kde si, moja milá, dobrá, krásna Kocka ľadu? Kde ťa mám hľadať, ako ti pomôcť - ako?! Je koniec, je neskoro... Už jej niet pomoci. Ach, nikdy viac ju neuvidím! Včera večer bola ešte pri mne. Bolo chladno, rozložil som oheň a potom som zaspal. A keď som sa ráno zobudil, bola preč! Prehľadal som všetky svoje odpadky aspoň stokrát... Nie, určite ju niekto uniesol. Možno v noci chrápala, niekto ju počul a odvliekol ju preč, chuderku bezbrannú. Ani predstaviť si nechcem, čo s ňou môže robiť - určite ju mučí, ubližuje jej... Nie, to neznesiem! Pokúšal som sa obesiť na šnúrkach od topánok. Myslím, že sa to nedá. Mne sa to aspoň nepodarilo... Tak som ju šiel hľadať. Celý deň som chodil po meste a vypytoval som sa ľudí, či nevideli podozrivého chlapíka, ktorý vlečie kričiacu ľadovú kocku. Všetci sa na mňa pozerali ako na úplného idiota. Jeden sa mi dokonca posmieval. "Nie, ale videl som podozrivú kocku ľadu, ako vlečie kričiaceho chlapíka. "To mi povedal. Mne! No ja zo seba blázna robiť nenechám! Ani som sa naňho nepozrel a šiel som ďalej. Ale ešte teraz ma srdce bolí - veru, ľudia sú predsa len zlí. 12. február Zasa som počul tie hlasy, čo predvčerom. Boli ďalej, ale dával som dobrý pozor, aby mi neušlo ani slovíčko. "Boli ste naša posledná nádej!" zvolala žena zúfalo. "Ale nepomohli ste..." "Čo zasa chcete?" oboril sa na ňu chumaj. "Čo chcem? Nič, vôbec nič! Iba jednu vec. Pozeraj sa, ty vrah, ty bezcitný...!" Nedokončila. Vyliezla na zábradlie. "Preklínam ťa!" vykríkla a skočila do vody. Okamžite sa ponorila, iba bublinky ostali na hladine. "Skočila z mosta," oznámil som Kocke ľadu. "Aha, bublinky." A z nejakých neznámych príčin som zatlieskal rukami. Potom som sa obzrel. Kocka ľadu tam nebola. Uniesli ju! Chumaj stojí na moste ako primrznutý. Podliak! Dvoch ľudí zabil... Moment - veď on je vlastne zločinec... Áno, to on uniesol moju milovanú Kocku ľadu. Teraz je mi všetko jasné! Ale ja si to s ním vybavím... ________________* Z tej kocky ľadu si nič nerobte. Je to blázon. (pozn. autora) Dana Ročkaiová, 3.b, 2004/2005
| ||||
![]() Iveta Baráneková, oktáva, 2005/2006
| ||||
|
Havajský poklad "Páľ"!" ozval sa drsný hlas z paluby pirátskej lode. "Ách! Zase nebudeme mať pokoj celú noc!" "Máš pravdu, Vilma. A ja s tou migrénou už dlho nevydržím. Každú chvíľu sa musíme obávať, že nám na hlavu hodia nejaký starý vrak. Stavím sa, že v tom má prsty zase ten fagan - jednooký Bil." Kým sa dve rybky Vilma a Bárny zhovárali, posádka kapitána Bila, muža s mohutnou postavou a vypichnutým okom zakrytým čiernou šatkou, obsadila celú kráľovskú loď. "Zbavte sa tých nafúkaných snobov a prehľadajte celú palubu!" "Rozkaz, šéfe!" zapišťal najmladší člen posádky. "Hej, šéfko! Tu je nejaký zvláštny zdrap papiera." "Daj to sem!" Po chvíli skúmania a pozorovania kapitán Bil radostne zvolal: "Ty malý génius, veď si našiel mapku zakopaného pokladu na Havajských ostrovoch! Spustite kotvu, dnes večer prenocujeme tu a hneď ráno vyrazíme!" No Bilove nádherné sny sa zrútili, pretože večer sa strhla hrozivá búrka, ktorá zničila celú loď. Bil, jeho ľudia a mapa sa zachránili len o chĺpok. Mali obrovské šťastie. "Áách, och, kde to vlastne sme?" ozývali sa povzdychy a ochkania stroskotaných pirátov. Zrazu sa Bil nečakane začal prechádzať po pobreží a hľadať záchytný bod. Keď sa vrátil spoza kríkov, víťazoslávne oznámil: "Hej, chlapci, veď my sme na Havaji! Na tom krásnom, očarujúcom ostrove trblietajúcom sa od hromady zlata, platiny, striebra, diamantov a iných drahokamov, ktoré čakajú len na nás!" rozplýval sa. "A... ako ste na to prišli?" tupo sa opýtal krivonohý Joe. "Eh... no pravdepodobne," začal sa zajakávať, "asi tak, že na nás striehne banda havajských domorodých kanibalov." "A to čo znamená?" "Vieš, Fredy, možno si z nás chcú uvariť výdatný obed, pripravený na pirátsky spôsob." "Áááá! Utekajmééé!" "Dobrý nápad, šéfe," ozval sa znova Joe, keď ich začali naháňať. Po dlhom a namáhavom behu sa skryli v jaskyni v strede divočiny. Vo veľkej tme na seba nemo žmurkali, až napokon hluchý Jack nahmatal na zemi zápalky. Keď škrtol prvou zápalkou, všetci sa zľakli. Uvideli, že na stenách visia fakle, ktoré obklopovali záhadné obrazce a maľby. Tieto obrazce vytvárali druhú časť mapy zakopaného poklady. Zobrazovali presné miesto, kde sa nachádza. Zapálili si oheň a zistili význam malieb. ![]() Text a ilustrácia - kolektív triedy sekunda, úryvok z "Čarovného príbehu", 2001/2002
| ||||
| 2005, www.gljs.sk |
|