Mesto Komárno leží na strategicky mimoriadne dôležitom mieste, na sútoku Dunaja a Váhu, ktorých vody mali vždy rozhodujúci vplyv na jeho rozvoj. Územie mesta bolo osídlené už v praveku, dokazujú to nálezy z neolitického a eneolitického obdobia, zo staršej doby bronzovej, ako aj nálezy po Keltoch, Slovanoch, Avaroch a Starých Maďaroch. Predpokladá sa, že niekde pri Komárne v roku 863 prekročila hranice Dunaja družina slovanských vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda. Metodovo sídlo gran Kaon na Morave mohlo byť Komárno. Hrad tu vznikol už asi v 10. storočí, založil ho Ketel so synom Alaptolmom.

Obec s trhom, prievozom a prístavom sa spomína v roku 1037. Hrad je listinne doložený až v roku 1218 a temer vždy bol kráľovským majetkom. Odolal aj nájazdom Tatárov, čo svedčí o jeho pevnosti. V roku 1265 kráľ Belo IV. zlúčil tri osady (villa Cumar v blízkosti hradu, villa sancti Andreae v blízkosti dnešného kostola sv. Ondreja a villa Kezy, dodnes sa zachoval jej chotárny názov) v jeden celok a povýšil na mesto. Zo súkromných majiteľov hradu je nutné spomenúť rod Čákovcov, do roku 1317 ho vlastnil Matúš Čák Trenčiansky, ktorý za jeho múrmi viac mesiacov odolával útokom vojsk Karola Róberta. V rokoch 1333-1366 vlastnil hrad stredoveký vzdelanec magister rytier Dônč a jeho potomkovia. Hrad sa neskôr stal reprezentačným sídlom uhorských kráľov. Tak sa mesto mohlo kľudne rozvíjať, jeho obyvatelia boli hlavne roľníci a rybári. V rokoch 1540-1557 na mieste hradu bola postavená podľa plánov Pietra Ferraboscu renesančná pevnosť, ktorú Turci nikdy nedobyli. Pevnosť bola v rokoch 1572-1592 opravovaná. V roku 1659 odkúpil hradné panstvo a hradné kapitánstvo Štefan III. Zichy a dal si v meste postaviť ranobarokový kaštieľ (dnes Zichyho palác). V roku 1663 po obnovení tureckých výbojov bola k Starej pevnosti pristavaná oveľa väčšia Nová pevnosť na základe plánov Franza Wymesa. V týchto časoch, ako aj za stavovských povstaní, mesto prežilo mnoho utrpení, ale napriek tomu sa rozvíjali cechy. V 18. storočí sa začal búrlivý rozvoj mesta, ktoré sa stalo centrom riečnej dopravy Uhorska. 16. marca 1745 Mária Terézia listinou povýšila na slobodné kráľovské mesto. Koncom 17. storočia sa Komárno stalo centrom Srbov v Uhorsku. Po vypuknutí napoleonských vojen sa od roku 1807 začalo s budovaním ohromného pevnostného systému, ktorý nemá páru vo svete. Na základe rozhodnutia viedenského dvora Komárno malo byť v časoch vojnového ohrozenia hlavným mestom monarchie.

Výstavba pevnostného systému Komárna sa skončila až v roku 1877 (Stará a Nová pevnosť, Palatínova línia, Vážska línia, Vážske predmostie, Dunajské predmostie, Monoštorská pevnosť a Igmándska pevnosť). V rokoch 1848-1849 sa tu odohrávali kruté boje, keď v pevnosti sídlilo maďarské domobranecké vojsko. Pod vedením Juraja Klapku sa bránilo proti útokom spojeného rakúsko-ruského vojska do 3.októbra 1849. Ale v tomto čase v hradnom väzení trpelo mnoho Slovákov (Ján Juraj Boór, Daniel Jaroslav Bôrik, Ľudovít Jaroslav Šulek). Pevnosť slúži vojenským účelom dodnes. Rozvoj mesta pokračoval v 19. storočí, spisovateľ a miestny rodák ho nazval "Uhorským Olympom". A Komárno skutočne v 19. storočí patrilo medzi najvýznamnejšie uhorské mestá. Dnes je Komárno priemyselným a kultúrnym centrom Žitného ostrova, ale v budúcnosti by sa malo stať jedným z turistických centier Slovenska, možno aj vďaka Nádvoriu Európy, ktoré sa buduje v centre mesta.